reklama

Rok kultúrnej frustrácie

Bol to rok, aký tu ešte nebol. V kríze sa vždy ukáže stav spoločnosti a nielen u nás sa ukázalo, že je horší, ako sme si mysleli. Kultúra a vzťah k nej sa ukazuje ako silný indikátor toho, kto sme a kam sa uberáme.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Môj pracovný rok je len jedným veľmi zostručneným mikropríbehom toho, aké to vlani v kultúre bolo. Hneď na začiatok musím poznamenať, že napriek jeho depresívnemu priebehu oveľa šťastnejším, aký bol pre stovky či tisíce ľudí, ktorí nepracujú v samospráve alebo štátnej sfére a ktorých životné strasti počas uplynulého obdobia si mnohí ani nevieme predstaviť.

Do polovice marca išlo všetko, ako malo. Napriek rozbiehajúcemu roku sme mali za sebou divadelné predstavenie, koncerty i detský festival. Návštevnosť kina, ktoré prevádzkujeme, lámala rekordy, pripravovali sme jarné a letné aktivity. Ukončili sme náročný projekt slovenského mesta kultúry a snažili sa lapiť dych po extrémne vypätom, ale úspešnom roku 2019.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Po nástupe prvej vlny sme boli chvíľu v rozpakoch. Nasledovalo hromadné preorganizovanie dohodnutých akcií a zapojenie sa do miestnej informovanosti o korone. Samozrejme nás neobišli ani platové škrty, napriek tomu sme zintenzívnili naše aktivity v Asociácii kultúrnych inštitúcií a pripravili sme pre ministerstvo kultúry návrh opatrení, ktoré by nielen nám pomohli v čase krízy i po nej. Zaslaný materiál bol odignorovaný, nám ale pomohol dostať sa do širšej diskusie v rámci iniciatívy Zachráňme kultúru. „Potešilo“ nás, že nielen naše návrhy ostali mimo záujmu ministerstva, lebo sme získavali pocit, že sme jediní na okraji záujmu ministerstva, ktoré sme dovtedy považovali aj za svoje. Neskôr som mal možnosť na chvíľu zblízka pozorovať boj ľudí z kreatívneho priemyslu a klubov o prežitie. Pre každého, kto mal na kultúre postavený svoj biznis či živobytie bol minulý rok doslova peklom, v ktorom dlho nevedel nájsť žiadnu pomoc. Keď potom v niekoľkých etapách prišla, vždy sa našli väčšie skupiny ľudí, ktorých sa netýkala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Leto bolo fajn. Prišlo uvoľnenie a s ním aj možnosť realizovať v obmedzenom režime akcie. Dokázali sme dva festivaly, inak veľmi navštevované akcie „prerobiť“ tak, aby sme ich zvládli po technickej i hygienickej stránke. Cítili sme to ako povinnosť voči remeselníkov, predajcom ľudovoumeleckých výrobkov a samozrejme umelcom. Rozbehlo sa nám kino, darili sa aj viaceré menšie aktivity. Tradične sme napomáhali realizovať iné festivaly, ktoré sa u nás konali a všetko bolo síce obmedzené, alebo aspoň trošku normálne.

Dlho sme sa netešili. Už počas skorej jesene sa ako prvé zrušili kultúrne podujatia a aj keď sa pár týždňov podarilo obnoviť kino s viac – menej artovým obsahom, do Vianoc skončilo aj to. Reálne sme tak mohli vykonávať našu prácu dva mesiace v normálnom režime a ďalšie dokopy štyri s veľkými obmedzeniami. Minimálne šesť mesiacov tak ostali ľudia v živej kultúre bez akejkoľvek možnosti práce (nehovoriac o tom, že najbližšie minimálne štyri mesiace je ich perspektíva naďalej neveselá). Chvíľu všetkým trvalo menšie či väčšie nadšenie z náhradných online riešení (sami sme sa zapojili do projektu Kino Doma), ale veľmi skoro väčšina divákov zistila, že toto pre živú kultúru cesta nie je.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V závere roka som trošku „načuchol“ aj k príprave eurofondov na nasledujúce obdobie. Pochopil som, že aj v tejto oblasti ťahá celý sektor za kratší koniec. Až veľmi sa tlačí na obnovu historických pamiatok pre turizmus, pričom ostatná kultúra akoby v niektorých prípadoch neexistovala. Verím tomu a indície to aj naznačujú, že na ministerstve kultúry sa nájdu ľudia, ktorí také jednoduché a obmedzené vnímanie sektora otočia a vrátia šancu aj tým, ktorí chcú napr. modernizovať kultúrnu infraštruktúru z obdobia socializmu, či rozvíjať svoje projekty nielen s cieľom ďalšieho biznisu.

Čakal som, že v rámci schvaľovania štátneho rozpočtu či v iných nástrojoch sa objavia mechanizmy, ktoré by v tomto roku po uvoľnení opatrení podporili dopyt po kultúre a pomohli reštartovať odvetvie. Žiaľ, nič také sa neudialo. Namiesto toho sa vracia diskusia o umeleckých fondoch, ktorá je potrebná, ale v tejto fáze nie urgentná.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nový rok sme otvorili s Plánom obnovy, v ktorom nie je o podpore aktivít ministerstva kultúry ani zmienka. Musím povedať, že byť ministerkou by som v minulom roku už niekoľkokrát podal demisiu z dôvodu absolútnej neúcty ostatných členov vlády ku kultúre, avšak tá naša je pevná a vytrvalá. Snáď vidí svetlo na konci tunela, v ktoré už mnohí prestávajú dúfať.

Stále som ale optimista. V celoročnej zlej situácii sme my mali aspoň jednu výhodu. Aj keď sme bojovali s orezanými úväzkami a niektorí kolegovia z iných miest žiaľ aj so zrušenými pracovnými miestami, nakoniec nás podržali zriaďovatelia - mestá a obce a to napriek nulovej podpore štátu, ktorá by išla do samosprávnej kultúry. Nakoniec sa aj v iných oblastiach ukázalo, že mestá dokážu pracovať efektívnejšie ako štát so svojim často nefunkčným aparátom. Pre mnohých z nás sa ukázala ako dôležitá pomoc Fondu na podporu umenia a Audiovizuálneho fondu, na ktorých čele stoja správni ľudia. Najmä druhý reagoval veľmi pružne a podporil aj priamo mestské kiná. Nedalo sa ale nevšimnúť, že na týchto fondoch, ktorých činnosť je od ministerstva kultúry nezávislá, si ono neraz robilo svoje PR.

Tieto dni s kolegami prekladáme už preložené podujatia na druhú polovicu roka, píšeme granty, vymýšľame nové projekty a sledujeme, čo spôsobuje nekultúrnosť národa a politikov v praxi nielen u nás, ale aj vo svete. Sám som zvedavý, čo ešte budeme musieť nastať na to, aby sme zistili, že podmieňovanie úspechu len zarábaním peňazí a hmotou nie je všetko. Že sú aj iné hodnoty, ktoré treba budovať, aby sme boli úspešní ako ľudstvo či jednotlivci. A stále viac rozmýšľam nad slovami Mareka Adamova, ktoré mi ešte pár týždňov dozadu pripadali vcelku egoistické, no dnes mi prídu stále viac ako správne uchopenie reality: „Roky sa snažíme robiť niečo pre túto spoločnosť, ale teraz mám toho dosť. Mám chuť robiť iba pre tých, ktorých kultúra naozaj zaujíma, ktorí k nám prídu, a všetci ostatní sú mi momentálne ukradnutí. Je to sebecké, ale zdá sa mi, že iba tak môžeme prežiť. Výsledok Matovičovho správania je nárast sebectva. My v našich malých bublinách, na našich malých ostrovoch si budeme robiť svoje a budeme sa viac starať o naše vlastné prežitie, ale ligu už hrať nebudem. Zatvoríme sa do nášho sveta, ktorý je krajší a lepší ako ten vonku.“

Rastislav Marko

Rastislav Marko

Bloger 
  • Počet článkov:  30
  •  | 
  • Páči sa:  148x

Po takmer dvadsiatich rokov v regionálnej kultúre som sa rozhodol zabojovať o zlepšenie podmienok v nej aj prostredníctvom tohto blogu.Verím, že aj touto formou získame nielen väčšiu podporu verejnosti, Ministerstva kultúry, ale možno aj nových členov do združenia AKIS, ktoré združuje samosprávne kultúrne inštitúcie z celého Slovenska. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu